O ceste k Podstate

smilan — Mon, 20 May 2013 16:15:40 +0200

A mudrc riekol: Prázdny a nenaplnený život žijú ľudia, pretože uviazli na povrchu vecí, dejov a javov. Má pre nich cenu len to, čo možno vidieť, ohmatať, ochutnať a privlastniť si. Tomu venujú všetko svoje úsilie, všetko svoje snaženie a všetky svoje sily. Vonkajšok vecí, dejov a javov ich zamestnáva nie len fyzicky, ale aj vnútorne. Zamestnáva aj ich myslenie a cítenie, v ktorých sa nedokážu povzniesť k ničomu inému.

Títo úbohí, prepracovaní, zamestnaní a uštvaní ľudia však netušia, že za vonkajškom vecí, plne pohlcujúcom všetky ich fyzické a duševné sily ešte niečo je. Niečo väčšie a dôležitejšie! Niečo, z čoho všetko pramení. Že sa tam nachádza veľká, svetlá a tajomná Podstata! Podstata všetkých vecí, dejov a javov! Večná a nehynúca, z ktorej všetko povstalo a ktorou je všetko udržiavané. Až človek, ktorý sa dokázal spojiť s vyžarovaním tejto Podstaty, z ktorej všetko povstalo a je ňou všetko udržiavané, až takýto človek schopný správne chápať význam a zmysel všetkých vecí, dejov a javov a zaujímať ku nim správny postoj. Až takýto človek ich potom dokáže užívať správnym spôsobom tak, aby mu slúžili a nie aby ho zotročovali.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, ako máme smerovať k Podstate, aby sme sa stali pánmi nad vecami, dejmi a javmi, aby nás tieto už viac nezotročovali, ale aby nám slúžili?

A mudrc odvetil: Boli mnohí, ktorí sa kvôli hľadaniu spojenia s vyžarovaním Podstaty zriekli všetkých vecí. Dobrovoľne sa zriekli všetkého, aby našli spojenie s tým pravým a jediným. Zriekať sa vecí však nie je vôbec potrebné. Môžeme ich pokojne užívať, ale našim hlavným cieľom má byť hľadanie spojenia s Podstatou. Nesmieme uviaznuť na povrchu vecí tým, že by sa nám stali všetkým. Všetkým má byť pre nás jedine hľadanie spojenia s vyžarovaním Podstaty, skrývajúcej sa za vonkajšími vecami, ktorá je jedinou Pravdou bytia.

K spojeniu s vyžarovaním Podstaty však môžeme dospieť jedine čistým životom. To je jediná možná cesta k nej. Človek musí vedome pestovať čisté myšlienky a čisté city, musí sa snažiť byť spravodlivý, dobrý a láskavý, pretože jedine svojou vnútornou čistotou a dobrotou sa toho môže stať hodným. Jedine tak sa totiž jeho vnútorný zrak môže prečistiť natoľko, aby ju bol schopný určitým spôsobom vidieť, vnímať, cítiť a prežiť.

Ak sa takýmto bude snažiť byť dlhodobo a ak bude neustále túžiť po nájdení spojenia s Podstatou príde čas, kedy sa tak stane. Príde čas, kedy mu bude dovolené uvidieť svetlý záblesk vyžarovania prevelebnej nádhery Podstaty. A táto chvíľa, aj keby mala trvať hoci len zlomok sekundy, ho navždy zmení. Lebo jeho doterajšia viera, s ktorou sa túžobne snažil nájsť spojenie s Podstatou sa mu odteraz stane presvedčením. Stane sa mu istotou! Jeho duch bude jasne žiariť, súc požehnaný dotykom velebnosti nádhery vyžarovania Podstaty, ktorá je skrytou a nezničiteľnou Pravdou všetkých vecí.

Al Hamrí sa spýtal: Ó, ctihodný, človek dneška je človekom racionálnym a preto sa zvykne pýtať: čo z toho budem mať? Čo teda bude mať človek a čo získa tým, že nájde spojenie s vyžarovaním Podstaty?

A mudrc odpovedal: Niet väčšieho pokladu ako prežiť a nadviazať spojenie so svetlým vyžarovaním Podstaty všetkého bytia. Niet väčšieho pokladu, ako nájsť za premenlivou nestálosťou foriem, vecí, dejov a javov stálu a nepominuteľnú Podstatu. Je to dotyk s večnosťou, ktorý do ducha človeka vtlačí pečať večnosti. Takýto človek už nemôže zomrieť. On iba odloží svoje fyzické telo, patriace do sveta vonkajších a premenlivých foriem a javov a jeho duša sa bude radostne náhliť k čoraz užšiemu spojeniu s vyžarovaním Podstaty, v ktorej blízkosti bude smieť pretrvávať a ku ktorej sa bude môcť stále viac približovať.

Takýto človek stojí nad vecami. Slúžia mu, užíva ich, ale nie je ich otrokom a nepachtí sa za nimi. Takýto človek totiž vie, že existuje niečo omnoho, omnoho hodnotnejšie, ako všetky veci a pôžitky tejto zeme dohromady.

Blažený, tisíckrát blažený je takýto človek! Blažený pravou blaženosťou, ktorej sa nevyrovnajú nijaké poklady tohto sveta.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Nekvalita plodenia plodí nekvalitu

smilan — Mon, 13 May 2013 16:28:45 +0200

Pri akte plodenia ľudia zväčša radi klesajú na úroveň zvierat, pretože sa pri tom nechávajú strhávať čisto zvieracími pudmi. Nedokážu v tejto situácii zotrvať na úrovni hodnej a požadovanej od ľudskej bytosti a klesajú hlboko pod úroveň svojej dôstojnosti. No a tento hlboko devalvovaný prístup k aktu plodenia sa nemôže obísť bez tomu zodpovedajúcich dôsledkov. Dôsledkov, ktoré logicky nemôžu byť iné, ako negatívne.

Skúsme si predstaviť, aké oveľa rozdielne by to bolo vtedy, ak by dvojica pristupujúca k telesnému spojeniu vedela o požiadavke zachovávania čistoty a ušľachtilosti, vzťahujúcej sa na každú ľudskú bytosť, ktorá smie žiť vo stvorení a na všetko, čo táto bytosť činí.

Ak by teda táto naša dvojica o tom nie len vedela, ale vo svojom cítení a myslení, ako i vo svojej reči a jednaní by sa vždy snažila o dôsledné dodržiavanie čistoty a ušľachtilosti. No a s takýmto vnútorným postojom k absolútne všetkému vo svojom živote by samozrejme pristupovali i k vzájomnému telesnému spojeniu.

A teraz, v ostrom kontraste si zase predstavme inú dvojicu, ktorá nikdy nepočula o nijakej požiadavke čistoty a ušľachtilosti, ktorú by mala uplatňovať vo svojom živote. Takáto dvojica necháva preto pri telesnom spojení naplno prepuknúť všetky nízke zvieracie pudy svojej telesnosti.

To vonkajšie, čiže samotný akt telesného spojenia je teda u oboch dvojíc približne rovnaký, avšak vnútorný prístup k nemu je diametrálne rozdielny.

A teraz otázka: je možné, aby niečo tak zásadným spôsobom vnútorne rozdielneho nemalo nijaký vplyv na kvalitu novo vzniknutého detského telíčka, ktoré bude počaté? Možno predpokladať, že je naozaj úplne jedno ak bude nový život počatý vo vzbĺknutí telesných vášní zvieracej zmyselnosti, alebo v úprimnej snahe o čistotu a ušľachtilosť?

Nie, nie je to jedno! Náš vnútorný prístup, kvalita nášho vnútorného prístupu k vonkajším veciam predsa určuje kvalitu týchto vecí! A tak aj vnútorné rozpoloženie ľudí pri akte plodenia určuje a priamo ovplyvňuje kvalitu novo vznikajúceho života, ktorý bude počatý. Nízke, zvieracie pocity pri plodení sú jednou z príčin čoraz väčšieho vnútorného a morálneho úpadku našej civilizácie.

A nie len to! Nie len že počatie väčšiny ľudí dneška je poškvrnené nečistou zmyselnosťou, ale vo všeobecnosti sa vôbec nič nevie ani o ďalšom, ešte zásadnejšom zlomovom momente, ku ktorému dochádza v polovici tehotenstva. Je to totiž obdobie, kedy sa do pozemského telíčka vteľuje duša. Nová ľudská duša, ktorá sa s nastávajúcou matkou spája prostredníctvom rovnorodosti jej vnútorného života v polovici tehotenstva.

Hneď po počatí sa totiž okolo nastávajúcej matky začnú zhromažďovať ľudské duše, túžiace po hmotnom zrodení v tele na zemi. Ktorá duša z toho množstva to konkrétne bude, o tom rozhoduje matka v polovici tehotenstva prostredníctvom stavu a kvality svojho vnútorného, citového a myšlienkového života. Ním vytvára spojovacie vlákno ku celkom konkrétnej duši, zodpovedajúcej vnútornému stavu matky svojou rovnorodosťou. A tak, na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti vstupuje napokon duša do pozemského telíčka a zaujíma ho pre seba. Fyzicky sa to prejaví prvými pohybmi dieťaťa, ktoré matka práve v tomto období pocíti.

Pretože sa o tomto nesmierne dôležitom deji vôbec nič nevie, sú do pozemského vtelenia priťahované veľmi nízke ľudské duše. Duše, spôsobujúce problémy a utrpenie rodičom, sebe ako i úpadok celej spoločnosti. A to všetko len preto, že ľudia nevedia a aj keď sa dozvedia nechcú pripustiť zásadnú skutočnosť vplyvu kvality, alebo nekvality ich skrytého, vnútorného života na reálne, fyzické dianie okolo nás. Nechcú v nijakom prípade pripustiť, že kvalita, alebo nekvalita ich citového a myšlienkového života zásadným spôsobom ovplyvňuje a určuje kvalitu, alebo nekvalitu reálneho života, ktorý musia žiť.

Je to však tak a nie inak! Platí to vždy a v každej situácii, dvadsaťštyri hodín denne. To, akými vnútorne sme, čím sa vnútorne zaoberáme utvára, určuje a formuje našu každodennú realitu i náš budúci osud.

A práve spomínané obdobie polovičky tehotenstva je toho rukolapným dôkazom. Rukolapným dôkazom s celkom konkrétnymi dôsledkami, kedy vnútorný stav matky určí na základe Zákona rovnorodosti kvalitu, alebo nekvalitu novo prichádzajúcej, ľudskej osobnosti.

O tejto zákonitosti nemusíme vedieť, môžeme ju ignorovať, alebo sa z nej vysmiať, ale v nijakom prípad nie je v našich silách vyhnúť sa jej účinkom. Ona pôsobí, či o nej vieme, nevieme, alebo nechceme vedieť. Môžeme ju teda pokojne ignorovať tak, ako sa to deje dnes, ale každá budúca matka na tejto zemi zostane podrobená jej účinkom. Jedine na nej, na stave jej vnútorného života bude vždy záležať, aké dieťa sa jej narodí a aké vlastnosti bude mať. Kvalita jeho osobnosti bude vždy dokonalým odrazom kvality stavu vnútorného života matky v polovici tehotenstva.

Kto neverí, môže v tejto veci konať tak, ako doposiaľ. Veď napokon tie najtvrdšie dôsledky dopadnú na neho samotného, pretože podobným nezodpovedným rodičom sa narodia deti, ktoré im neprinesú veľa radosti. Následná výchova, i keby bola nadmieru kvalitná už potom nemôže zásadným spôsobom zmeniť to, čo bolo zameškané, alebo definitívne určené práve v polovici tehotenstva. Dobrá výchova môže dieťa samozrejme istým spôsobom obrúsiť, ale nikdy nemôže zmeniť vlastnú štruktúru jeho osobnosti, ktorá bola nezmeniteľným spôsobom definovaná vnútorným stavom matky v polovici tehotenstva.

Avšak múdri dokážu využiť toto poznanie vo svoj prospech. Jedine im je určený tento text. Múdra a zodpovedná matka sa bude snažiť dbať na kvalitu svojho vnútorného života v období polovičky tehotenstva. Bude dávať pozor na to, aby jej cítenie a myslenie bolo len čisté a ušľachtilé. Bude dbať na to, s kým sa v tomto zlomovom období stretne a koho bude trpieť vo svojej prítomnosti, pretože jej duševný stav môžu samozrejme ovplyvniť i ľudia, ktorí sa okolo nej nachádzajú. Múdra nastávajúca matka bude prísne dbať, aby všetko, či už v jej vnútri, alebo v jej okolí bolo dobré, čisté, ušľachtilé a harmonické aby hosť, ktorý ju navštívi, čiže nová ľudská osobnosť, ktorá dostane príležitosť k pozemskému zrodeniu bola dobrá, ušľachtilá a harmonická, prinášajúca šťastie, dobro a pozitivitu matke, sebe a užšiemu ako i širšiemu okoliu.

Kto by nechcel takéto dieťa? Kto však chce takéto dieťa, má to možnosť ovplyvniť či dokonca určiť. A práve ženám je vyššie popísaným spôsobom daná možnosť určovať a priamo ovplyvňovať kvalitu novej generácie. Sú to ženy, ktoré určujú, kam sa celá civilizácia bude uberať. Či nadol, alebo nahor.

Kam sa uberá dnes je každému, kto nie je celkom slepý až príliš badateľné. Neznalosť a nevedomosť o základných duchovných zákonitostiach totiž nikoho nevyníma spod ich účinkov. Ľudia dneška o nich ale nevedia preto, lebo o nich vedieť nechcú. Lebo všetko iné je pre nich omnoho dôležitejšie a na všetko ostatné si nájdu dostatok času, len paradoxne nikdy nie na to najpodstatnejšie a najdôležitejšie.

A pritom je to tak jednoduché! Stačí iba viac dbať na čistou a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia a všetko, úplne všetko okolo nás sa začne zlepšovať. Čo nám bráni, aby sme to neskúsili?

M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/

Fatálne omyly duchovne hľadajúcich 2

smilan — Wed, 08 May 2013 16:56:54 +0200

Omyl druhý: Zlo je potrebné pre duchovný vývoj, pretože jedine porovnaním dobra a zla môže človek rozpoznať to, čo je dobré a čo zlé, a potom sa z vlastného presvedčenia prikloniť k dobru.

Podľa názoru mnohých duchovne hľadajúcich nie je preto správne bojovať proti zlu, pretože by sme tým ľuďom v podstate brali možnosť k ich ďalšiemu duchovnému vývoju.

Zlo je teda neoddeliteľnou súčasťou tohoto duálneho sveta i nás samotných. Preto nám nezostáva nič iné, ako ho s láskou prijať, odpustiť mu, odpustiť druhým i sebe samotnému. Ak sa totiž nebudeme stále vŕtať zle, nebudeme s ním bojovať a nebudeme si ho všímať, môžeme ho zmeniť na dobro svojimi pozitívnymi myšlienkami a slovami, prežiarenými čistotou duše, dobrom, láskou, pochopením a súcitom.

Áno, znie to krásne, ale podobné úvahy sú v podstate dobrosrdečným obhajovaním oprávnenosti existencie zla. A to je neprípustné!

Ak by sme totiž mali možnosť nahliadnuť do raja zistili by sme, že aj tam existuje ďalší vývoj a to aj napriek tomu, že žiadneho zla tam už niet. To teda značí, že existencia zla nie je nevyhnutnou podmienkou vývoja!

V modlitbe Otčenáš sa nachádzajú slová: „ako v nebi, tak i na zemi.“ Znamenajú, že aj na zemi to má byť tak, ako v nebi. Že z toho, ako je to v nebi si máme brať príklad a vzor, a snažiť sa učiniť tak aj na zemi. To ale značí, že na zemi je možný a aj je Zhora chcený vývoj bez existencie zla.

A ak sme už pri Otčenáši, hovorí sa v ňom aj to, ako sa to celé dá prakticky zrealizovať a síce slovami: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“.

Ak by teda človek žil na zemi podľa Vôle Najvyššieho a podľa Jeho Zákonov, mohol by sa stále duchovne vyvíjať smerom nahor a nemusel by pri tom prežívať žiadne zlo. Vo svojom dobrom chcení a dobrej vôli by sa samozrejme mohol dopustiť chýb i omylov a z týchto sa poučiť, ale nebolo by to zlo. Boli by to iba omyly a chyby, vykonané v dobrom chcení. A to je veľký rozdiel oproti tomu, ak niekto koná zlé činy. Ak koná zlo vo svojom zlom chcení.

Prežívanie zla nie je potrebné k tomu, aby sme duchovne napredovali a vyvíjali sa! Priblížiť si to tiež môžeme na biblickom príbehu o Adamovi a Eve v raji. Človek môže žiť ako v raji už tu na zemi a to vtedy, keď naplňuje Vôľu Najvyššieho a keď sa riadi jeho Zákonmi. Pokým Adam a Eva zachovávali túto Vôľu a tieto Zákony, žili ako v raji.

Akonáhle však človek vybočí z Vôle Najvyššieho, akonáhle začne jednať svojvoľne, trhá zakázané ovocie podobne, ako Eva jablko. Tým sa vydáva svojou vlastnou cestou. Cestou svojej vlastnej vôle, vzďaľujúcej sa od Vôle Najvyššieho.

Jedine Vôľa Najvyššieho je však dokonalá a preto jedine život podľa nej môže viesť k dokonalosti ľudského bytia, plného radosti a šťastia.

Vlastné chcenie človeka je úzkoprsé, nedokonalé a egoistické. No a práve z tohto malého, svojvoľného a egoistického chcenia človeka, odtrhnutého od dokonalej Vôle Najvyššieho povstalo zlo!

Už teda nie „buď Vôľa Tvoja“, ale „buď vôľa moja“! Takýmito slovami sa spôsobom svojho každodenného života „modlí“ väčšina dnešných ľudí. A práve preto život okolo nás vyzerá tak, ako vyzerá. Jedine pre túto vlastnú svojvoľnosť je človek nútený prežívať tisícoraké zlo, ktoré sám vyprodukoval vo svojom svojvoľnom, falošnom a nesprávnom chcení.

Ak to teda máme celé zhrnúť, tak dobro znamená život podľa Vôle Najvyššieho. Zlo zase znamená odklon od Vôle Najvyššieho. Znamená svojvoľnosť, znamená vyzdvihovanie vlastnej vôle a vlastného chcenia.

Život na zemi a duchovný vývoj na nej je možný aj bez zla a to vtedy, ak sa ľudia budú riadiť Vôľou a Zákonmi Najvyššieho. O tom predsa jasne hovoria slová: „Príď kráľovstvo Tvoje. Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.“

Tieto slová znamenajú: Aj na zemi je možné vybudovať odlesk raja – kráľovstvo Božie! Je tak možné učiniť dôsledným naplňovaním Vôle Najvyššieho. Ak budú ľudia podľa Jeho Vôle žiť, potom bude aj na zemi tak, ako je v nebi. Potom ani na zemi nebude zla tak, ako ho niet v nebi. A predsa sa duchovný vývoj nezastaví, ako nestojí ani v nebi. Bude pokračovať a rozvíjať sa v čoraz dokonalejšom a dokonalejšom naplňovaní Zákonov Najvyššieho, bez prítomnosti akéhokoľvek zla.

Svojho času bol na pomoc ľuďom do hmotnosti poslaný archanjel Lucifer. Mal ich povzbudzovať a podporovať v ich duchovnom vývoji.

Po svojom páde však začal namiesto Stvoriteľom chceného princípu pomáhajúcej a podporujúcej lásky uplatňovať princíp pokušenia. Pokušenia zlým!

Preto ten, kto tvrdí, že aj zlo je určitým pozitívnym faktorom pri našom duchovnom vzostupe v podstate schvaľuje luciferský princíp pokušenia k zlému.

Vinou ľudí, ktorý vlastným chcením upadli do zla sú samozrejme pravdivé slová, že aj v zlom možno nájsť niečo dobré. Je to však iba cnosť z núdze! Takto to totiž vôbec nemalo byť! Zlo nemalo na zemi vôbec jestvovať! Ľudstvo sa mohlo a môže vyvíjať aj bez neho a to prostredníctvom vzájomnej, pomáhajúcej a podporujúcej lásky, pri ktorej silnejší pomáhajú slabším.

Dnes však, pod vplyvom zla a v službe zlu silnejší slabších utláčajú, zneužívajú a profitujú z nich.

Takto to však na zemi nikdy nebolo chcené a je smutné, keď k duchovnu inklinujúci ľudia hovoria o princípe zla ako o niečom, čo je potrebné a bez čoho by dobro nikdy patrične nevyniklo.

M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/

Kyslíkový koktejl OxyLife

oxyman — Mon, 06 May 2013 11:23:33 +0200

Princip působení kyslíkového koktejlu na organismus tkví v následujícím:

Kyslík v podobě pěny proudí zažívacím ústrojím pacienta a během své cesty aktivně působí na organismus, čímž jej čistí a dezinfikuje. Na již očištěné a vydezinfikované zóny ihned začínají působit léčivé vitamínové látky, jež jsou součástí kyslíkového koktejlu.

Působení léčivých a vitamínových přípravků zároveň s kyslíkem může v některých případech zvýšit celkový účinek až o desetinásobky.

Kyslíkový koktejl.

e skvělou lahůdkou, která je navíc velmi prospěšná. Pít ji přitom mohou úplně všichni, dokonce i malé děti. Připravuje se zpravidla dvěma způsoby. Jedním z nich je příprava směsi ovocných sirupů a převařené vody, která je nasycena speciálním čistým kyslíkem.

Jaké jsou přísady koktejlu? Samotný kyslík přece nemůže tak dobře chutnat.
Přísady mohou být rozličné – výtažky z šípku, hroznový cukr, vitamíny B a C, extrakty léčivých rostlin, např. projímadel či těch, co napomáhají odvádění žluče. Aby byla pěna hustší, přidávají se do koktejlu ovocné šťávy, potřebné kvasinky a výtažek kořene lékořice.
Mimo jiné přísady ovlivňují samotný výsledný efekt procedury, proto při výběru nerozhoduje chuť, ale účel.

Kyslíkový koktejl má své indikace. Pro koho je vhodný a kdo by koktejl neměl užívat?
Základní chybou mnoha pacientů je pití kyslíkového koktejlu zcela neomezeně namísto obyčejné vody. Nehledě na svou zjevnou neškodnost je to přece jen lék, který má své indikace, způsob užívání a dávkování.
Koktejl slouží především ke zlepšení látkové výměny organismu, při léčení srdečních či cévních chorob, pomáhá při častém udýchání a bolestech srdce, reguluje krevní oběh. Přijde vhod i pacientům trpícím žaludečními nebo dvanácterníkovými vředy či chronickou gastritidou. Mohou si ho vychutnávat i diabetici – v jejich případě je nutno používat přísady neobsahující cukr, případně doslazovat koktejl fruktózou.

Kontraindikace se vztahuje k jedinému případu, koktejl nesmí užívat pacienti s akutními žaludečními vředy, neúčinkuje ani u nemocných postižených žlučovými kameny.

Kyslíkový koktejl je nutno správně užívat, v opačném případě hrozí nadýmání žaludku, plynatost a jiné nepříliš příjemné jevy. Z jisté stránky je pití koktejlu hotový rituál, jehož hlavní zásadou je – nespěchat. Celý postup musí trvat aspoň 5-10 minut. Kyslíkový koktejl se doporučuje pít v útulném prostředí, kde se uvolníte a odpočinete si. Nápoj musí být nasáván přes skleněnou trubičku, případně nabírán menší lžičkou. Za jeden příjem by měl člověk vypít 2-3 sklenice. Za účelem prevence se nápoj užívá po dobu 1-2 týdnů, v případě jakéhokoliv onemocnění přibližně 1 měsíc. Koktejl nesmí být konzumován nalačno, nejlépe však hodinu či více po jídle.

Lze získat dávku kyslíkového koktejlu doma, aniž bych musel někam chodit?
Jistě, ale pouze za použití kyslíkového koncentrátoru.

Kyslíková terapie působí nejefektivněji na žaludeční či střevní choroby (žaludeční a dvanácterníkové vředy, chronická gastritida, žaludeční koliky, askarióza). Může se praktikovat i při léčbě srdečních a cévních onemocnění (hypertenze, ateroskleróza).

Doporučené užívání a recepty kyslíkových koktejl

Základní podmínky pro přípravu kyslíkových koktejlů
Na dvoulitrový objem, používaný zařízením k přípravě kyslíkového koktejlu, je k jednorázovému naplnění potřeba 1-1,5 litru fyto-roztoku. Na každý litr fyto-roztoku dále připadá 100 ml výtažku z kořene lékořice potřebného k vytvoření a udržení kyslíkové pěny. Tento lékařský přípravek navíc pomáhá regulovat vodní a sodíkovou rovnováhu v organizmu, přidává se do nejrůznějších průduškových bylinkových směsí, působí proti žaludečním slabostem, hemeroidům a má uvolňující účinky.
V potravinářském průmyslu se lékořicový kořen používá ke slazení piva, naložených jablek a jiných potravin jako přírodní sladidlo. Obsahuje hroznový cukr, pektinové látky, antioxidanty (látky bránící vzniku a účinku volných radikálů), glycyrrhizin (lékořicový cukr).

Doporučený způsob užívání fyto-koktejlu:

Kyslíkový koktejl se nalévá do suché sklenice a požívá se pomocí lžičky okamžitě po zhotovení. Pít by se měl pomalu (5-10 minut), aby se zabránilo možnému nadýmání žaludku, plynatosti apod.

- Užívat nejméně 1,5 hodiny po jídle.
- Po konzumaci koktejlu nejméně 40-60 nepřijímat žádnou potravu.
- Kúra trvá 3-4 týdny, koktejl by měl být užíván jednou až dvakrát denně.
- Za jeden příjem se doporučuje vypít 1 až 2 sklenice koktejlu.
- V případě potřeby se kúra zopakuje po 1-1,5 měsíční přestávce.

kyslik pro Vase zdravi

Fatálne omyly duchovne hľadajúcich 1

smilan — Wed, 01 May 2013 15:24:24 +0200

Kto sa trochu hlbšie zaujíma o duchovné súvislosti života vie, že človek sa na zem nerodí iba raz. Prichádza sem viac krát a to jednak preto, aby odložil svoje staré chyby a viny a jednak preto, aby sa práve tu na zemi mohol výraznejším spôsobom duchovne posunúť nahor. Znalosť o opätovných príchodoch človeka na zem bola do piateho vatikánskeho koncilu bežne rozšírená i medzi kresťanmi a toto poznanie je až dodnes prirodzenou súčasťou všetkých východných náboženstiev.

Avšak behom stáročí sa doň vnieslo niekoľko omylov a pokrivení. Jedným z nich je presvedčenie, že možnosť duchovného vývoja prostredníctvom opätovných príchodov na zem je nekonečná a bude trvať až dovtedy, kým človek nedozreje až natoľko, že sa z kolobehu zrodení vyslobodí.

To je však omyl! Toto je jeden z veľkých a zásadných omylov, rozšírených medzi prívržencami reinkarnácie, ktorý berie mnohým ľuďom dôvod pre urýchlené nastúpenie cesty vlastného, osobného duchovného vzostupu, pretože sa predsa nemusia nikam ponáhľať. Veď času je dosť!

Až sa teda raz dokonale nasýtim všetkých radovánok pozemského života, potom, niekdy v ďalekej budúcnosti príde čas, keď aj ja začnem so svojim osobným duchovným vzostupom – uvažujú mnohí.

Ale položme si zásadnú otázku: ako môže byť kolobeh zrodení v hmotnosti nekonečným, ak je existencia našej planéty časovo ohraničená? Veď Zem tak, ako kedysi vznikla, musí raz zaniknúť. A to platí aj pre Slnko, ako i pre všetky planéty a hviezdy v našej galaxii.

Čas trvania všetkého hmotného je teda obmedzený a preto duchovný vývoj v hmotnosti nemôže byť časovo neobmedzený! A ani samozrejme nie je! No a vážnosť súčasnej doby spočíva v tom, že sa čoraz viacej približujeme k tejto osudnej hranici!

Skutočnosť je totiž taká, že ak nezrealizujeme svoj duchovný vývoj do stanoveného času, naša nezrelá osobnosť bude zničená. Zničená preto, lebo školou pre dosiahnutie duchovnej zrelosti je hmotnosť. A hmotnosť podlieha kolobehu vzniku a zániku. A do onej hmotnosti nepatrí len hmotný svet, viditeľný našim okom, ale aj jemnejšie úrovne, do ktorých odchádza ľudská duša po smrti. Jedine ak vstúpime do duchovnej ríše ako plne zrelé duchovne osobnosti, jedine tam budeme v bezpečí, pretože sa dostaneme mimo dosahu hmoty.

V evanjeliách môžeme nájsť množstvo zmienok potvrdzujúcich skutočnosť, že raz príde doba, kedy budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, alebo inak povedané, zrelí od nezrelých. Čiže tí, ktorí stihli včas zavŕšiť svoj duchovný vývoj od tých, ktorí to nestihli. Viď napríklad podobenstvo o piatich rozumných a piatich nerozumných pannách, či zmienku o dvoch ľuďoch, ktorí budú vedľa seba ležať na jednej posteli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá, alebo o iných dvoch, ktorí budú spolu pracovať na poli a jeden z nich bude vzatý, kým druhý sa ponechá. Alebo trebárs vážne slová o čase, kedy anjeli zožnú železnými kosákmi úrodu ľudských duší na pozemskej pláni a pšenicu zhromaždia v Pánových sýpkach, kým plevy spália v ohni. A takto by sa dalo pokračovať.

Mnohí si však povedia: no dobre, aj keď je možnosť nášho duchovného vývoja časovo obmedzená, naša zem tu ešte predsa bude milióny rokov. Takže času je naozaj dosť.

Žiaľ, to je päť jeden z mnohých omylov. Času, a zvlášť v dnešnej dobe nemá nikto z nás nazvyš! Prečo?

Lebo milióny, ba miliardy ľudí zostávajú po svojej smrti celé stáročia a tisícročia uviaznutých v rôznych záhrobných svetoch a úrovniach, blúdiac v nich vzdialení Svetlu a Pravde bez toho, že by stúpali nahor. No a z dôvodu tohto ich blúdenia, vzdialeného Svetlu a Pravde môže dôjsť k ich ďalšej inkarnácii na zem, ktorá by ich mohla duchovne výraznejšie posunúť smerom nahor až o stovky, či tisíce rokov, alebo k nej nemusí dôjsť vôbec.

Ak sa teda v evanjeliách hovorí, že čas je už blízko, je to mienené práve z takéhoto, omnoho širšieho, celkového pohľadu. Z pohľadu, zahŕňajúceho nie len život na zemi, ale aj časové obdobia, strávené v záhrobných úrovniach medzi jednotlivými inkarnáciami, ktoré môžu trvať celé tisícročia. Ak sa na to začneme pozerať takto uvedomíme si, že času naozaj niet nazvyš a že mnohým sa preto môže vskutku stať, že svoj duchovný vývoj nedokážu včas zavŕšiť. Že ich nezrelá osobnosť bude musieť byť preto jednoducho strhnutá do rozkladu všetkého hmotného, lebo sa nedokázala včas vymaniť z kolobehu hmotných zrodení a nájsť útočište vo večnej duchovnej ríši, nachádzajúcej sa nad hmotou a nepodliehajúcej vzniku a zániku.

Časové obmedzenie, určené na uskutočnenie nášho duchovného vývoja visí teda nad nami ako Damoklov meč. Ľudia si toho musia byť vedomí a mali by sa podľa toho zariadiť, pretože tu ide o celé ich bytie!

A preto je v dnešnej dobe pre ľudí omnoho užitočnejšia pravda o tom, akými veci naozaj sú, i keď je táto pravda vážna až hrozivá, ako mylné upokojovanie možnosťou nekonečného vývoja v stále ďalších a ďalších inkarnáciách, ktorá nie je vôbec reálna.

M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/

Kam vedú naše cesty po smrti?

smilan — Mon, 22 Apr 2013 16:36:49 +0200

Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/

Relativita hodnôt ľudských

smilan — Mon, 15 Apr 2013 16:42:53 +0200

Všetko môže byť inak. A všetko aj vskutku inak je! To, čo ľudia považujú za veľké, je v skutočnosti malé a to, čo považujú za hodnotné, je v skutočnosti bez ceny. To, za čím sa toľko naháňajú, nestojí ani zďaleka za takú námahu.

Každý človek by vo všeobecnosti chcel žiť čo najdlhšie a byť čo najzdravší a to až do posledných chvíľ svojho života. V tomto sa zhodnú absolútne všetci. Ale žiaľ, už iba málokoho zaujíma, ako vlastne svoj život prežije, presnejšie povedané, či ho vôbec naplní jeho skutočným zmyslom. Málokoho zaujíma, či svoj život prežije v pravom zmysle plnohodnotne. Skutočne plnohodnotne! Nie podľa toho, čo za plnohodnotné považujú ľudia samotní.

No a práve v tomto je skrytý onen veľký paradox a relativita, o ktorej bude reč. Ak totiž človek žije naozaj plnohodnotne, v určitom slova zmysle nezáleží na tom, či žije dlho. Dôležité je, že žije plnohodnotne!

A zase naopak, ani dlhovekosť a ani pevné zdravie nemajú schopnosť samé o sebe učiniť život človeka naozaj plnohodnotným.

Ako teda prežiť vlastný život vskutku plnohodnotne? Naozaj plnohodnotne až do takej miery, že tým eliminujeme hranice času? Až do takej miery, ktorá učiní otázku dĺžky trvania života bezpredmetnou?

Priblížme si to na príklade nad všetky príklady – na živote Krista! Žil veľmi krátko, pričom len málokto bude pochybovať o maximálnej plnohodnotnosti jeho krátkeho života, ktorou dokázal poprieť hranice času.

Zásadná otázka teda neznie ako dlho, ale ako kvalitne!

Čo ale dáva rozhodujúcu kvalitu, skutočnú kvalitu nášmu životu a činí ho v pravom zmysle plnohodnotným?

Je to túžba po vyššom, čistejšom, vznešenejšom, ušľachtilejšom, lepšom a spravodlivejšom! Túžba byť čoraz čistejším, ušľachtileším, vznešenejším, lepším, spravodlivejším a ohľaduplnejším! Túžba na sebe neúnavne v tomto zmysle pracovať. Túžba, ktorú možno definovať ako snahu po osobnom duchovnom vzostupe.

Práve k týmto cieľom a ideálom musíme neustále smerovať. Lebo keďže je človek bytosťou duchovnou, musia byť i jeho ciele a ideály duchovného druhu. K nim má vážne usilovať. Má usilovať o dosiahnutie maximálnej čistoty, ušľachtilosti, spravodlivosti, dobra, láskavosti a ohľadupplnosti, akej je len schopný. Lebo jedine úsilie o tieto hodnoty môže učiniť jeho život plnohodnotným. Nič iného takú schopnosť nemá.

To ale znamená, že snaženie o hodnoty iného, čiže hmotného druhu, ktorému väčšina ľudí obetuje všetky svoje sily, že úsilie o tieto hodnoty nemôže učiniť náš život v pravom zmysle plnohodnotným. Ak teda budeme žiť hoci aj tisíc rokov, ale stále sa budeme naháňať iba za hodnotami hmotného charakteru, náš život nebude plnohodnotný a jeho dĺžka nám v tom nijako nepomôže.

Aby sme sa ale dobre rozumeli, je úplne správne, že chceme byť zdraví, chceme žiť dlho a chceme mať uspokojené svoje najzákladnejšie ľudské potreby, ale treba vedieť, že ani to najpevnejšie zdravie, ani dlhovekosť, ani tie najlepšie finančné či rodinné pomery nedokážu sami o sebe privodiť a vyvolať duchovný vzostup. To zostáva vyhradené iba nášmu najvnútornejšiemu chceniu! Jedine ono a nič iného určuje, či svoje životné snaženie zameriame smerom k výšinám, čiže k duchovnému vzostupu, alebo ho naopak nasmerujeme k nízkym snahám iba o hmotné. Iba na najvnútornejšom chcení každého človeka záleží, či bude ako vták smerovať strmhlavým letom nahor, alebo zostane ako väzeň naveky prikovaný k hmote.

A v tejto slobode vlastného chcenia tkvie veľká spravodlivosť, ktorá neberie do úvahy rozdiely v sociálnych pomeroch, v zdravotnom stave, vo výške vzdelania, či v desiatkach iných ukazovateľov. Pozitívne podmienky môžu človeku pomáhať, ale duchovný vzostup mu sami o sebe neprivodia. Nepriaznivé podmienky ho zas môžu brzdiť a zadržiavať, ale nie sú schopné zabrániť mu v duchovnom vzostupe, ak sa preň pevne rozhodol. Lebo jedine najvnútornejšie, vlastné, slobodné chcenie človeka určuje jeho cestu a v tom tkvie oná veľká spravodlivosť.

Zdravie, vitalita, sila, dlhovekosť, ale i hmotné zabezpečenie a dostatok finančných prostriedkov, to všetko nám teda má poslúžiť k tomu, aby sme stáli pevne v hmotnosti zeme a mohli bezpečne a nerušene duchovne kráčať nahor. Aby sme sa pevne a isto stojaci na zemi zamerali k výšinám ducha.

Zdravie, vitalita, dlhovekosť, finančné zabezpečenie, harmónia v rodine, to všetko však nemá byť hlavným cieľom nášho života. Nemá to byť jeho hlavným účelom, ale len prostriedkom k účelu! K skutočnému účelu a zmyslu bytia, ktorým je duchovný vzostup! Duchovný vzostup, totožný s vážnou snahou o dosiahnutie čo najvyššej možnej čistoty, ušľachtilosti, dobra, spravodlivosti, láskavosti a ústretovosti voči ostatným. Duchovný vzostup totožný s vážnou snahou o poznanie Pravdy. Pravdy o živote, o jeho zákonitostiach ako i o Tvorcovi týchto zákonitostí - o Bohu.

Jedine takéto úsilie a takáto snaha môžu dať skutočnú plnohodnotnosť ľudskému životu. Plnohodnotnosť, skrývajúcu moc poprieť hranice času. Čas totiž vládne iba v hmote. Avšak tam, kde vládnu hodnoty ducha, tam času niet! Tam vládne bezčasovosť, totožná s večnosťou.

A práve večnosť, večné, nikdy nekončiace bytie je údelom všetkých, ktorí vo vážnom snažení o duchovné dokážu prežiť v pravom zmysle plnohodnotný život už tu na zemi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Ako správne konať dobro?

smilan — Sun, 07 Apr 2013 10:34:28 +0200

Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami.

Ako výstižný príklad nám môže poslúžiť Ivan z rozprávky Mrázik, ktorý začal robiť dobro preto, aby sa zbavil medvedej hlavy. Jeho úmysel bol teda zištný a konanie dobra mu malo poslúžiť len ako prostriedok k dosiahnutiu účelu.

Podobné je to napríklad na Vianoce, keď mnohí majetní dávajú na svoje peniaze na rôzne dobročinné účely, očakávajúc za to reklamu svojej osoby, alebo svojej firmy.

Veľmi podobné je to tiež, keď si niekto vyberie napríklad povolanie zubára len preto, lebo zubári dobre zarábajú. Takýto človek potom pomáha ľuďom, ale základný motív jeho konania zištný.

Odmenou ľudí, konajúcich dobro so zištným úmyslom je predmet ich zištnosti. V prípade spomínaného zubára sú to teda peniaze, v prípade podnikateľov a firiem, dávajúcich na dobročinnosť reklama a tak ďalej a tak ďalej.

Ako však už bolo povedané, korunou konania dobra je nezištnosť. Nezištnosť, čiže konanie dobra pre dobro samotné. Bez nejakých postranných úmyslov! To je to pravé a skutočné dobro, kým to prvé, konané so zištným úmyslom možno považovať len za určitý predstupeň ku konaniu skutočného dobra.

Výstižne to vyjadril Kristus:

„Dbajte na to, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ľuďmi, aby vás obdivovali, inak by ste nemali zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Dostali už svoju odmenu!

Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá, aby tvoja almužna zostala ukrytá. A odplatí ti tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“

Kto teda koná dobro, ale očakáva za to celkom určitú protihodnotu, práve táto protihodnota, práve tento predmet jeho zištnosti sa mu potom stane jeho konečnou odmenou.

Ak ale niekto koná nezištne, pre dobro samotné, jeho odmenou je mu požehnanie z Výšin. Odmenou mu bude prúdenie Svetla do jeho života, ktoré mu jeho bytie urobí lepším, krajším a šťastnejším a ktoré ho povznesie smerom nahor. Nahor, k Výšinám, približujúc jeho dušu k raju. K daru a výsade smieť žiť večný život rajských záhradách.

Toto je dar nad všetky dary! Dar a požehnanie, ktorého dosah si človek nie je vôbec schopný uvedomiť. Dar, vskutku hodný veľkého, vševládneho Boha, odmeňujúceho výsadou večného bytia všetkých, ktorí konajú dobro pre dobro samotné.

Nezištné konania dobra má však ešte aj iné pozitíva. Jedným z nich je napríklad ochrana pred našou minulou karmou, alebo inak povedané, pred dôsledkami našich vlastných, minulých zlých činov, ktoré sa ku nám ako ich pôvodcom vracajú v zákonitostiach osudu na základe Zákona spätného účinku. Tieto dôsledky by nás museli nevyhnutne bolestne zraniť, pretože čo si kto zasial, to musí aj zožať.

Avšak požehnanie zo Svetla, ktoré je odmenou nezištného konania dobra vytvorí okolo nás svetlý ochranný val. Ten dokáže, presne podľa miery nášho príklonu k dobru, eliminovať vracajúce sa dôsledky našich minulých zlých skutkov, prichádzajúce ku nám na základe Zákona spätného účinku.

A nie len to! Odmenou za našu nezištnosť v konaní dobra nám nakoniec bude aj prospech čisto hmotného a pozemského charakteru.

Žiaľ, človek je ale materialista a ak sa rozhodne konať dobro, zväčša za to niečo očakáva. Niečo konkrétne! A toho sa mu napokon aj za jeho vykonané dobro dostane. To je potom jeho odmenou.

Avšak ľudia netušia, že ak by dobro, ktoré konajú boli schopní konať nezištne, ich odmena by bola stonásobná! Ako duchovná, tak i pozemská.

Ak teda konáme dobro a niečo za to chceme, toho čo chceme sa nám zväčša dostane.

Ak však konáme dobro a nechceme nič, naša odmena bude mnohonásobne väčšia.

Kto sa teda vydal na cestu konania dobra, nech smeruje ku jeho korune – k nezištnosti. Lebo jedine takéto dobro je skutočným dobrom. Skutočným, pravým dobrom pre toho, komu ho preukazujeme, ale zároveň i skutočným a pravým dobrom pre toho, kto ho preukazuje.

PS. A na záver ešte jedna otázka, ktorú nech si na základe všetkého vyššie uvedeného skúsi zodpovedať každý sám pre seba: Môže sa dostať do neba – dostať do raja človek, ktorý koná dobro len preto, aby sa dostal do raja?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Uvidel som smrť!

smilan — Sun, 31 Mar 2013 14:45:27 +0200

Nie som jasnovidcom, ale stalo sa mi, že raz som predsa len niečo uvidel. Niečo strašné! Uvidel som skazu a smrť!

Veľa cestujem a stretávam množstvo ľudí. Rád ich pozorujem a často vidím, ako sa tešia a smejú. Vidím ich mladosť a bujarosť, ich inteligenciu a rozhľad, ich sebaistotu a sebavedomie. A v takých chvíľach sa občas stáva, akoby zrazu spadol závoj a ja som mal možnosť uvidieť, čo je za tým. Čo je pod povrchom. A tam nie je nič iného, ako zničenie, skaza, bolesť a smrť!

Lebo žiaľ, takmer všetka ľudská radosť a smiech, takmer všetka ľudská sebaistota, rozhľad a inteligencia majú svoju oporu buď v tele, alebo v rozvinutom a vzdelanom rozume.

Avšak všetká táto radosť a smiech, všetka sebaistota, rozhľad a inteligencia nie sú vôbec pravé a preto ani pevné! Nestoja totiž, neopierajú sa a nevyvierajú z poznania Zákonov univerza a zo života podľa nich.

Všetko je preto len prelud, stojaci na ľudských prianiach, názoroch a domnienkach. Je to stavba na hlinených nohách, ktorej zrútenie je iba otázkou času.

Lebo ten, koho život, koho radosť, sebaistota, inteligencia, sila a úspechy nie sú postavené na znalosti a dodržiavaní Zákonov univerza, ten sa podobá nemúdremu človekovi, ktorý postavil svoj dom na piesku. A prišiel vietor a dážď, oborili sa na onen dom a on spadol, pretože nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!

Takto sa povodí každému, koho radosť, sebaistota, inteligencia, sila, úspechy, či čokoľvek iné nestoja na poznaní a naplňovaní Zákonov univerza.

Jeden z dávnych filozofov kedysi povedal: Dajte mi pevný bod a ja pohnem vesmírom.

Tento hľadaný a doposiaľ nenájdený pevný bod však vskutku jestvuje! Ak sa oň človek dokáže oprieť, je schopný konať zázraky! Je schopný prenášať hory! Vlastnou vôľou a vlastným chcením! Vlastnou vôľou a vlastným chcením, ktoré sú dôsledne podriadené chodu Zákonov univerza.

V nijakom prípade však nie ľubovôľou a svojvôľou! V ľubovôli a svojvôli žijú ľudia dneška a podľa toho to všade okolo nás aj vyzerá.

Prvým krokom k skutočnej sile, veľkosti a k pravému ľudskému šťastiu je poznanie Zákonov univerza a druhým krokom je ich dôsledné naplňovanie. Jedine tak bude naša radosť, náš smiech, naša sebaistota, múdrosť i všetky naše diela pravé, trvalé a stojace na pevných, neotrasiteľných základoch. Jedine potom sa budeme podobať človeku, ktorý postavil svoj dom na skale. A keď prišiel vietor a dážď a oborili sa naň, on odolal, lebo stál na pevných základoch.

Poznanie a naplňovanie Zákonov univerza!

Osobný postoj každého človeka voči tejto požiadavke určí jeho budúci osud. V poznaní a naplňovaní, alebo v neznalosti a stavaní sa proti týmto Zákonom je skrytý náš vzostup, alebo náš pád! Naša radosť, alebo naša bolesť! Naše povznesenie, alebo zničenie! Náš život, alebo smrť!

Človeče, postav svoje bytie, postav svoje konanie, postav všetko svoje cítenie a myslenie na skale, ktorou nič neotrasie! Potom sa nemusíš ničoho obávať. Potom budú všetky tvoje diela i všetko tvoje konanie požehnané. Tvoj úsmev a tvoja radosť budú pravé. A pravá bude aj tvoja múdrosť a sebaistota, opierajúce sa o poznanie a naplňovanie Zákonov univerza – Zákonov Božích!

Vysvetlenie, ako má človek správne žiť podľa týchto Zákonov sa v jednoduchej stručnosti nachádza v Desatore ako i v Kristovom posolstve lásky k blížnemu, ako k sebe samému. Podrobný a vyčerpávajúci popis fungovania Zákonov univerza môže nájsť každý vážny záujemca v diele s názvom „Vo Svetle Pravdy“.

Nevyhnutnosť podriadiť svoj život poznaniu a naplňovaniu vesmírnych Zákonov nebola totiž nikdy tak naliehavá, ako je práve dnes. Lebo temné a ťažké búrkové mračná čoraz viacej hustnú a čoskoro udrie blesk a príde víchor a smršť, ktoré sa oboria na všetko, čo jestvuje na zemi. Odolať bude môcť iba to, čo stojí na pevných základoch. Všetko ostatné sa zrúti, lebo stálo na piesku.

Beda preto všetkým, čo sa dnes smejú, lebo budú plakať, ak ich smiech nepramenil z naplňovania Zákonov univerza!

Beda sýtym, lebo budú hladovať!

Beda bohatým, lebo sa stanú žobrákmi!

Beda vzdelaným a inteligentným, lebo ich vzdelanie a inteligencia sa ukážu byť prázdne a ničotné!

Beda mocným, lebo spoznajú svoju malosť a zraniteľnosť!

Beda tým, ktorí si zakladali na kráse a sile svojho tela, lebo sa zošklivia sami sebe!

Beda všetkým, ktorých myslenie a konanie nebolo v súlade so Zákonmi univerza – so Zákonmi Božími!

Beda im, lebo ich svet sa zrúti!

Beda tomuto svetu, ktorý vždy kráčal iba svojou vlastnou cestou a nie cestou poznania a naplňovania Zákonov Božích!

Ktože obstojí? Koho víchor a smršť nezahubia a blesky nespália? Kto odolá?

Iba ten, kto postavil svoj dom na skale! Na pevnom, neochvejnom a neotrasiteľnom základe poznania a naplňovania Zákonov univerza - Zákonov Božích!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Šírenie poplašnej správy!

smilan — Mon, 25 Mar 2013 16:37:05 +0100

Ľudia sú naozaj zvláštni, pretože tú najlepšiu správu, aká im vôbec môže byť oznámená, vnímajú paradoxne úplne opačne. Vnímajú ju ako niečo negatívne. Ako šírenie poplašnej správy.

Pozorne si prečítajme nasledovné slová:

„Človeče, bdej nad čistotou svojho vnútra! Bdej nad čistotou svojich citov a myšlienok, lebo blíži sa čas, keď mocná ruka Pána zničí na zemi všetko nečisté. Človeče, bdej zo všetkých síl nad čistotou a ušľachtilosťou svojho vnútra! To nie je iba dobrá rada. To je vec života, alebo smrti!“

A teraz reakcia:

„Takýmto správam netreba venovať žiadnu pozornosť. Pán má ľudí rád a nestraší ich záhubou a zničením. To je skôr slovná zásoba z druhej strany – zo strany temnoty a zla. A ak náhodou tieto slová pochádzajú z nejakej sekty, treba sa len zamyslieť a nebáť sa. Je to iba neodovôdnené šírenie poplašných správ.“

Aká je však pravda? Ide naozaj o šírenie poplašnej správy a ešte neodôvodnené alebo naopak, ide o to najpozitívnejšie, čo vôbec môže byť človeku a ľudstvu oznámené?

Niet vari pozitívne, že na zemi konečne zavládne čistota, ušľachtilosť, dobro a spravodlivosť? Môže byť vôbec pre tento svet lepšej správy? Veď konečne padne a zmizne všetko, čo vyvolávalo neustálu disharmóniu, nespokojnosť, pnutie a nevraživosť. Pominie totiž závisť, nenávisť, chamtivosť, zvrhlosť, nízkosť, bezohľadnosť, nespravodlivosť a neľudskosť. Nič nízke, nečisté a zlé nebude mať na zemi viac miesto. Bude to odstránené i spolu so všetkými, ktorí tieto veci živili, riadili sa nimi a podporovali ich.

Je to vari naozaj katastrofa? Určite nie! Iba snáď pre tých, ktorí sú s vyššie spomínanými princípmi nejakým spôsobom spojení. Áno, pre tých to vskutku katastrofa bude! V ich prípade, ale jedine v ich prípade ide naozaj o katastrofickú a poplašnú správu. Zlo tejto zeme, to vonkajšie a viditeľné, ako i zlo, ktoré ľudia prechovávajú v skrytosti vlastného vnútorného života, všetko toto otvorené i skryté zlo postihne naozaj katastrofa. Katastrofa, aká nemala nikdy doteraz obdobu.

Avšak zlo, ktoré cíti svoj blízky koniec, chce vo svojej neslýchanej zlobe a zákernosti strhnúť so sebou do víru zničenia čo najviac ľudí, ktorí sú s nim viac, alebo menej spojení.

A jeho posledná, obludná lesť spočíva v tom, že sa zo všetkých síl snaží ľuďom nahovoriť, že sa vôbec nič nedeje a neudeje. Že všetko pôjde naďalej tak, ako išlo doposiaľ a preto sa netreba vôbec ničoho obávať.

Táto zákerná rafinovanosť zla ľudí uspáva v pokojnej istote bezpečia a to hlavne preto, aby neprecitli a nevyvinuli snahu oslobodiť sa v poslednej chvíli od všetkých nitiek, ktoré ich ešte nejakým spôsobom spájajú s nízkym. Oslobodiť sa ešte v poslednej chvíli od všetkej nízkosti, nespravodlivosti, chamtivosti, hmotárstva a neľudskosti, ktorú v sebe prechovávajú a s ktorou sú spojení. Veď načo na sebe pracovať, načo sa zo všetkých síl usilovať stať sa čistým, ušľachtilým, dobrým a spravodlivým človekom, keď sa nič neudeje? Keď všetko pôjde po starom tak, ako doteraz?

Temnota spieva ľuďom príjemnú uspávanku, chlácholí ich a upokojuje ich, len aby sa neprebudili. Len aby spali pokojným a nerušeným duchovným spánkom, ktorý je ale spánkom smrti!

Zákerné budovanie istoty a presvedčenia, že sa nič nestane, berie ľuďom dôvod a motív k nevyhnutnej zmene seba samého. K životne nevyhnutnej zmene všetkého svojho jednania, všetkých svojich citov a myšlienok, ktoré sa musia zaskvieť čistotou, ušľachtilosťou, dobrom a spravodlivosťou, pretože iba toto jediné dokáže obstáť v nadchádzajúcom období. Iba nositelia týchto cností sa nemusia ničoho báť. Im sa nič nestane.

Zlo, nízkosť, nečistota a nespravodlivosť nech sa však trasú! Nech sa trasú všetci, ktorí ich v sebe prechovávajú a sú s nimi spojení. Nastáva ich koniec! Odbíja ich posledná hodina!

Kto ale nechce, aby koniec všetkého zla bol i jeho osobným koncom, nech sa vytrhne z jeho spárov. Nech napne všetky svoje sily k zmene seba samého! K zmene svojho jednania a slovného prejavu, svojho cítenia a myslenia, ktoré musia byť v súlade s čistotou, ušľachtilosťou, dobrom, spravodlivosťou a láskavosťou.

Takýto totiž musí byť človek, ktorý chce obstáť v blízkej dobe. Ak takýto nie je a ani sa takým nesnaží byť, potom ho naozaj čaká ho katastrofa. Katastrofa, ktorá zničí zlo na zemi. A spolu s ním i všetkých tých, ktorí sú s ním a zostávajú s ním spojení prostredníctvom svojich viditeľných, alebo skrytých zlých vlastností.

Toto však priatelia nie je žiadna katastrofa! Toto bude a už teraz je dôvod na radosť! Preto dobrí a k dobru usilujúci ľudia, radujte sa! Radujte sa, lebo zlo padne a dobro zvíťazí!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.